info – muž: 736 190 990

info – žena: 773 138 303

Úvod » O nás » Napsali o nás

Napsali o nás

Nobelovka Anonymním alkoholikům

11. srpna 2006, Lidové noviny

Očima psychiatra

Při udělování Nobelových cen došlo k opomenutí. Zapomnělo se na organizaci Anonymní alkoholiky. Jestli teď někdo kroutí hlavou, ať jen hezky čte dál.

Organizace, která předběhla dobu

Organizace Anonymní alkoholici vznikla koncem 30. let 20. století na severu USA. Od té doby se rozšířila do mnoha zemí světa a má členskou základnu čítající miliony osob. Existují výzkumná data, která svědčí o tom, že se jedná o účinnou léčebnou modalitu. Podle jedné odborné práce dokonce množství skupin Anonymních alkoholiků v určité oblasti souvisí s nižším výskytem cirhóz v daném místě.

Anonymní alkoholici předběhli svou dobu. V době jejich vzniku se při léčení závislostí soustavně nepoužívala skupinová teorie, rodinná terapie ani terapeutická komunita. U vzniku první terapeutické komunity stál člen Anonymních alkoholiků. Spirituální součást léčby v programu Anonymních alkoholiků mohla kdysi připadat zastaralá. Dnes je ale spiritualita předmětem rozsáhlého lékařského výzkumu. Anonymní alkoholici zahájili revoluci v medicíně. Ukázali, že nemocný není pouze trpným předmětem lékařské péče, ale rovnocenným partnerem.

Člověk přijde, když to potřebuje

Profesionální pomoc ze strany zdravotníků a vzájemná pomoc nemocných se velmi dobře doplňují. O tom svědčí existence organizací pro lidi s nejrůznějšími zdravotními problémy, jako jsou např. vozíčkáři, lidé s poruchami zraku nebo roztroušenou sklerózou. Nic takového v době vzniku Anonymních alkoholiků neexistovalo. Na setkání Anonymních alkoholiků není třeba se objednávat, není potřeba si brát průkaz pojištěnce a je to zadarmo. Člověk přijde, když to potřebuje. V Praze i velkých zahraničních městech je to možné i víckrát denně.

Kdyby někdo potřeboval, kontakt na nejbližší skupinu Anonymních alkoholiků najde ji na www.anonymnialkoholici.cz.

prim. MUDr. Karel Nešpor, CSc.

Triezvy priestor

 18. dubna 2015, časopis Téma

V roku 1935, teda pred 80 rokmi, vznikli Anonymní alkoholici (AA). Hoci si AA z principiálnych dôvodov nevedie evidenciu členov, ich počet na celom svete dnes pravdepodobne presahuje dva milióny. Všetko sa pritom začalo stretnutím dvoch zúfalých mužov v meste Akron v americkom štáte Ohio.

William Griffith Wilson a Dr. Robert Holbrook Smith (v AA známi ako Bill W. a Dr. Bob), obchodník a lekár, boli úspešní vo svojej profesii, avšak vinou alkoholu postupne celkom stratili kontrolu nad svojím životom. Stretli sa na hrane neprežitia a začali spolu hovoriť o tom, čo obaja dobre poznali: o zúfalstve alkoholického otroctva, o svojej bezmocnosti, keď po rokoch pokusov znovu a znovu zlyhávali. A obaja vytriezveli. Užasnutí tým, že niečo fungovalo pre nich, ktorí boli bez nádeje, začali hľadať možnosti, ako sa o svoju skúsenosť podeliť s ďalšími alkoholikmi. Vzniklo spoločenstvo Anonymných alkoholikov, ktorého jediným cieľom bolo prinášať posolstvo uzdravovania tým, ktorí ešte trpeli.

Dvanásť krokov a společenstvo

Takto by mohol znieť veľmi zjednodušený príbeh o založení AA. V skutočnosti sa na vzniku AA spolupodieľalo mnoho okolností, ktoré každá svojím dielom prispeli k dnešnej podobe Anonymných alkoholikov. Dr. William Silkworth, psychiater, umožnil AA formulovať základné poznatky o chorobe alkoholizmu – v čase, keď ešte nebola riadne definovanou psychiatrickou diagnózou, ani sa jej liečbe nevenovali žiadne špecializované zdravotnícke zariadenia. Sam Shoemaker z tzv. Oxfordských skupín (revolučnej kresťanskej organizácie volajúcej po duchovnej obrode) a mnohí ďalší duchovní prispeli k formulácii duchovných princípov obsiahnutých v dvanástich krokoch AA. Postupne, s rastúcim počtom uzdravujúcich sa alkoholikov a sympatizujúcich nealkoholikov, sa formovala filozofia a organizácia hnutia postaveného na jednoduchej myšlienke: my, ktorí máme podobnú skúsenosť s utrpením alkoholizmu, si rozumieme lepšie, ako nám môžu porozumieť ostatní bez tejto skúsenosti a tým, že sa o svoje skúsenosti podelíme, vytvárame ľudské spoločenstvo, ktoré má silu uzdravovať tam, kde každý z nás sám nemal šancu. 

Anonymní alkoholici definujú sami seba ako „spoločenstvo mužov a žien, ktorí sa navzájom spolu delia o skúsenosti, silu a nádej, aby mohli riešiť svoj spoločný problém a pomáhať ostatným uzdraviť sa z alkoholizmu“. Dvere AA sú otvorené pre každého, jedinou podmienkou je túžba prestať piť. Sú plne svojpomocnou skupinou, nezávislou od odborníkov alebo finančných zdrojov zvonku, ako aj od autorít v rámci AA. Aby si AA vždy zachovalo konštruktívne smerovanie a pritom zostávalo demokratické a otvorené, riadi sa dvanástimi krokmi, dvanástimi tradíciami a dvanástimi konceptmi. Dvanásť krokov opisuje individuálnu cestu uzdravovania, dvanásť tradícií definuje, ako má fungovať skupina AA, aby v nej mohli všetci bez rozdielu nájsť pomoc a podporu a dvanásť konceptov určuje pravidlá pre organizáciu AA, aby optimálne slúžila svojej hlavnej úlohe, pomáhať trpiacim alkoholikom. Takto AA pretavilo nepredstaviteľné nadšenie a úsilie svojich zakladateľov do pomerne jednoduchých a predsa veľmi hlbokých a účinných zásad, ktoré mu umožnili prežiť a rozvíjať sa až do súčasnosti. A to dokonca bez toho, aby sa vytratilo čokoľvek z tej iskry a sily, akú mávajú veci v priekopníckych začiatkoch, ale časom ju strácajú. Určite k tomu prispelo aj pravidlo anonymity: v AA sú princípy stavané nad osobnosti.

Predtým a potom

Keď som v roku 2002 hneď po škole ako psychologička nastúpila na Psychiatrické oddelenie nemocnice v Trenčíne, začala som pracovať v skupinách pre pacientov závislých od alkoholu. Trenčín je jedným z tých slovenských miest, kde psychiatri a svojpomocné skupiny Anonymných alkoholikov (AA) už tradične dobre spolupracujú – pacienti z nášho oddelenia sa zúčastňovali na stretnutiach AA. A tak ma, ako začínajúcu psychologičku, poslal vtedajší primár MUDr. Jozef Hašto, aby som stretnutie – alebo míting, ako svoje stretnutia nazývajú samotní anonymní alkoholici – navštívila. Bol sychravý november a mesto bolo pre mňa ešte cudzie, bez známych a zázemia. Keď som večer prišla na míting AA na Dennom psychiatrickom a psychoterapeutickom stacionári, oslovila som prvú ženu, ktorú som tam stretla: „Vy tu AA vediete?“ Odpovedala mi prívetivo: „V AA nikto nie je vedúci. V službe sa striedame.“ Tak som dostala svoju prvú lekciu o tradíciách AA a princípe anonymity. Prišlo ešte pár mužov i žien rôzneho veku. Nepamätám si, čo sa na mítingu odohralo, ale pamätám si pocit, keď som odtiaľ odchádzala. Bol to pocit ľahkosti a mieru. Tma nebola taká osamelá. Hoci som nebola alkoholička, jedna z nich, predsa som zažila prijatie do malého ľudského spoločenstva a ten hrejivý pocit vo mne zostal. 

O niečo neskôr som sa išla pozrieť na slovenský zjazd AA – akciu, na ktorej sa každoročne stretnú členovia AA z celého Slovenska, s anonymnými alkoholikmi z Česka, Poľska aj iných krajín. Prišla som tam ako anonymný hosť. Keď sa v úvode robilo odpočítavanie triezvosti, postupne si v sále sadali tí, čo boli triezvi jeden deň, mesiac, tri mesiace, pol roka, rok, dva roky, až do 30 a viac rokov – nebola som si istá, kedy si mám sadnúť; ale medzi asi dvesto ľuďmi sa to celkom stratilo. Keď počúvate výpovede anonymných alkoholikov, často majú jednoduchú štruktúru: predtým a potom. Predtým, keď som ešte pil/pila a potom, ako som našiel/našla AA. Na mítingoch tohto zjazdu som sa nechala vtiahnuť do atmosféry príbehov a spoločných rituálov a striedavo som žasla, bola dojatá a závidela. Na chvíľu mi bolo ľúto, že nie som alkoholička – zdalo sa mi, že by bolo veľmi príjemné patriť do spoločenstva, ktoré takto úprimne hovorí o svojich zlyhaniach a zároveň tak presvedčivo svedčí o svojom uzdravovaní.

Odvtedy som sa neprestala o Anonymných alkoholikov zaujímať a zostala som s nimi v kontakte. Chodievam na ich akcie, s mnohými z nich sa už poznám. Niektorí ma poznajú ako Hanu z Trenčína, niektorí vedia, že som psychologička; niektorých ja poznám ako Petra z Prahy, Janku z Popradu, o niektorých viem, že robia na pošte, že sú triezvi 12 rokov, alebo že žili v Amerike. O mnohých z nich viem, ako alkohol poznačil ich život a životy ich blízkych a akou cestou uzdravovania ich viedol program Anonymných alkoholikov. 

Za tých dvanásť rokov som sledovala, ako AA na Slovensku (a v Česku) rastie a rozvíja sa. Vznikli mnohé skupiny, formovali sa organizačné štruktúry, ktoré majú zefektívniť schopnosť AA pomáhať tým, ktorí ešte trpia v područí alkoholu, bola založená prvá internetová skupina AA Triezvy priestor, ktorá má dnes vyše 600 členov, vyšli nové knihy, koná sa čoraz viac akcií, ako sú zjazdy, semináre o 12 krokoch, o 12 tradíciách AA. Rozvojom prechádzajú aj ostatné skupiny postavené na 12 krokoch, inšpirované Anonymnými alkoholikmi, ako sú Anonymní prejedači (OA – pre ľudí s poruchami príjmu potravy alebo DDA (Dospelé deti alkoholikov). Napríklad v Trenčíne za ten čas vznikla skupina Al-anon (skupiny pre rodiny a priateľov alkoholikov), od AA sa postupne oddelili Anonymní narkomani a Anonymní gambleri a minulý rok na Deň detí vznikla prvá slovenská skupina Emotions Anonymous (EA) pre tých, ktorí majú problém s emóciami – depresiami, úzkosťami, hnevom či pocitmi viny. Jednou z posledných ešte krehkých skupín je pomaly sa formujúca skupina SIA (z angl. Survivors of Incest Anonymous), ktorá adaptovala program dvanástich krokov AA na problémy tých, čo prežili sexuálne zneužívanie v detstve.

Dnes s vďačnosťou vidím, že stretnutie s AA vychýlilo moju osobnú aj profesionálnu dráhu. Od AA som sa naučila veľa o tom, ako sa ľudia môžu uzdravovať. To, ako robím psychoterapiu, aj ako učím o psychotraumatológii, je určite ovplyvnené filozofiou AA. A zároveň to, čo som sa naučila, inšpiruje môj každodenný život a uzdravuje aj mňa.

Svojpomocná psychoterapia

Z psychologického hľadiska je spôsob, akým Anonymní alkoholici fungujú, veľmi zručnou integráciou mnohých psychoterapeutických účinných faktorov. Na stretnutiach AA, ktoré nazývajú mítingy, je obsiahnuté všetko, čo pomáha v skupinovej psychoterapii: univerzalita (človek vidí, že jeho problémy nie sú ojedinelé), altruizmus (vzájomná pomoc a podpora), učenie (oveľa účinnejšie než teoretické učenie je učenie sa na živých príkladoch a modeloch), kohézia (súdržnosť a pocit, že niekam patrím), dodávanie nádeje (človek na vlastné oči vidí tých, ktorí sa z rovnakej bolesti dostali), katarzia (uvoľnenie emocionálneho napätia) aj korektívna skúsenosť (ak mal človek predtým negatívne skúsenosti vo vzťahoch, napríklad v pôvodnej rodine, môže zažiť, že sa nielen nezopakujú, ale preliečia sa cez nové pozitívne vzory a skúsenosti). Mítingy majú svoj čiastočne ritualizovaný priebeh, ktorý posilňuje pocit bezpečia a stability a vytvára rámec pre vzájomné stretávanie sa. Bezpečie ešte viac prehlbujú tzv. pravidlá komunikácie, ktoré vylučujú vzájomnú kritiku, poučovanie či posudzovanie a kladú dôraz na výpovede o sebe, o vlastnej skúsenosti. Tak sa členovia skupiny môžu postupne čoraz viac identifikovať s ťažkosťami a zlyhaniami iných, ako aj s ich nádejou a silou bez toho, aby sa aktivovali ich obranné mechanizmy. 

Jednou z najnáročnejších úloh v terapii závislosti od alkoholu je práve nájdenie spôsobu, ako obísť popieranie a odpor, ktoré sú také typické a intenzívne pri tejto diagnóze. AA to robia takmer bezbolestne. Nepotrebujú nikoho priamo konfrontovať, lebo ten, kto zavíta na stretnutie AA, počúva iných a sám sa vlastným tempom otvára tomu, čoho je svedkom. Iným kľúčovým faktorom pre úspech liečby závislosti je doliečovanie, pretože prestať piť, prirodzene, nestačí. Problém je hlbší. Je o životnom štýle a často abstinencia odkryje psychické utrpenie, ktoré alkohol držal pod zámkom. AA hovoria radšej o triezvosti ako o abstinencii, pretože triezvosť pre nich zahŕňa celého človeka, jeho emocionalitu aj vzťahy k druhým a k svetu. Popri mítingoch, ktoré môže človek navštevovať neobmedzene dlho, ponúkajú ďalšie nástroje, ako sa naučiť žiť. Súčasťou programu AA je používanie dvanástich krokov v každodennom živote. V tom novým členom pomáha tzv. sponzor – niekto, kto je v AA dlhšie a má na vlastnej koži skúsenosť s krokmi a uzdravovaním s ich pomocou. Je to akýsi sprievodca, starší brat či sestra, ktorý sa delí o to, čo sám dostal. Služba, pomoc iným alkoholikom, je ďalšou súčasťou programu AA. AA má vlastnú literatúru, ktorá zachytáva skúsenosti a múdrosť nazhromaždenú v tomto spoločenstve. 

Uzdravovanie ako duchovná cesta 

Anonymní alkoholici fungujú bez ohľadu na to, či zúčastnení jeho duchovnú stránku prijímajú, alebo nie. A predsa bol duchovný zážitok pre ich zakladateľov samotným jadrom dvanásťkrokovej terapie. 

Kedysi sa u známeho švajčiarskeho psychiatra C. G. Junga liečil istý nevyliečiteľný pacient, závislý od alkoholu. Napriek intenzívnej a opakovanej liečbe nedokázal prestať piť. Tomuto mužovi, Rowlandovi H., Jung napokon celkom úprimne priznal, že je beznádejným prípadom. Jedinú jeho nádej videl v hlbokom duchovnom obrátení, v niečom, čo u neho nevedel vyvolať, ale čoho bol svedkom u niekoľkých rovnako zúfalých pacientov, ktorí sa následne vyliečili. Rowland H., zlomený verdiktom slávneho psychiatra, to neskôr skutočne zažil – v Oxfordských skupinách. Odtiaľ sa Jungov odkaz o beznádejnosti a konverzii dostal k zakladateľovi AA Billovi W. v čase, keď nad ním alkohol vyhrával na celej čiare. Keď z hĺbky svojej depresie volal k Bohu, pre neho úplne neznámemu, mal duchovný zážitok a od toho momentu prestal piť. Následne všetku svoju energiu venoval do uskutočňovania predstavy, ako odovzdávať ďalším alkoholikom posolstvo o transformácii bezmocnosti do duchovného prebudenia. Dvanásť krokov AA predstavuje spôsob, ako vytvoriť podmienky na duchovnú premenu v človeku, ktorý sa ocitol na dne. 

nonymní alkoholici dokázali niečo mimoriadne: formulovali konkrétnu, uchopiteľnú cestu postupných krokov spolu s návodmi na ich uplatňovanie, ktoré majú moc psychologicky, sociálne i duchovne uzdravovať. Sú prístupné komukoľvek, bez ohľadu na pôvod, pohlavie, intelekt či svetonázor. Časom sa ukázalo, že princípy obsiahnuté v programe dvanástich krokov môžu uzdravovať aj z mnohých iných ťažkostí – iných závislostí, ale aj rodinných a emocionálnych problémov alebo traumatických zážitkov. Niektorí autori (napríklad Scott M. Peck či Richard Rohr) hovoria v tejto súvislosti o tom, že istá forma závislosti, respektíve „zlomenosti“, je nám vlastná všetkým bez rozdielu, alkoholici sú iní len v tom, že sú so svojou krízou konfrontovaní veľmi zjavne. To je požehnanie závislosti: chorý človek, prinútený k zmene zúfalstvom, môže získať oveľa viac než tí, čo nikdy cestu vnútorného uzdravenia podstúpiť nemuseli. 

Keď sa po rokoch AA rozrástlo a rozšírilo do celého sveta a odvšadiaľ prichádzali správy o tom, ako ľudia, ktorí predtým nedokázali prestať piť, dosahujú a dokonca si udržia triezvosť, Bill W. o príbehu AA povedal toto: „AA nie je žiadnym úspešným príbehom v bežnom zmysle slova. Je to príbeh o utrpení, ktoré sa prostredníctvom milosti zmenilo na duchovný rast.“ 

Anonymní  alkoholici a všetky svojpomocné skupiny postavené na programe dvanástich krokov predstavujú nesmierny potenciál, ktorý môže zvnútra, cez individuálne skúsenosti uzdravovať spoločnosť. Nie sú a nemajú byť konkurenciou oficiálnemu zdravotníckemu či sociálnemu systému, naopak, môžu ideálne doplniť služby poskytované lekármi, psychoterapeutmi, sociálnymi odbormi či občianskymi združeniami. Robia to celkom jednoducho vytváraním spoločenstva, kde trpiaci ľudia nachádzajú pochopenie, prijatie, zázemie aj inšpiráciu.  Robia to zadarmo, ako službu z vďačnosti za vlastnú nadobudnutú kvalitu života. Robia to pre všetkých, ktorí to potrebujú a ktorí si k nim nájdu cestu. A robia to naozaj dobre.  

Mgr. Hana Vojtová, autorka je psycholožka

Z Preambule AA

AA nejsou spřízněni s žádnou sektou, církví, politickou organizací
ani s žádnou jinou institucí, nepřejí si zaplést se do jakékoliv
rozepře, nepodporují žádné vnější programy ani žádným jiným programům neodporují.

„Svolného Osud vede, vzpurného vleče.“
— Seneca